Späť

TOKONAME - História

Počet zobrazení: 2305

História Tokoname je vlasne históriou japonskej keramiky. Tokoname sa pôvodne nazývalo Tokonabe a bolo jedným z pradávnych stredísk prvotnej výroby keramiky na japonských ostrovoch. Okrem tohoto zaujímavého miesta na pobreží Chita Penninsula horeli ohne v hrnčiarskych peciach i v oblastiach Seto, Echizen, Šigaraki, Tanba a Bizen.

TOKONAME - História

 HISTÓRIA TOKONAME
článok z magazínu Bonsaj a čaj č. 3/2005

Text a foto:
RNDr. Vladimír Ondejčík, RNDr. Alena Ondejčíková
Bonsai centrum Nitra, Čajovňa dobrých ľudí
Nitra
 

Najstaršie keramické nádoby, vypálené majstrami v Tokoname, boli pieskovošedej farby a zelenožltá glazúra farby jaseňového dreva stekala zhora po stenách nádob ako horské potôčiky či mohutné vodopády. To im dávalo osobitný umelecký výraz. Snáď vo všetkých krajinách sveta bolo umenie ovplyvňované náboženstvom a zvyklosťami, potrebami a záujmami cisárskej rodiny a vládnucej aristokracie. A tak i v starej Tokoname sa výroba keramiky sústreďovala na potreby budhistických chrámov, najmä sekty Tendai a Šugendo, v ktorých učení sa stretali primitívne tradície horských národov s prvkami ezoterického budhizmu.

Okrem nádob pre chrámy sa vyrábali i keramické urny na popol mŕtvych. Niektoré z nich so sugestívnymi motívmi jesenného lístia sa zachovali dodnes a boli zaradené k významnému kultúrnemu dedičstvu Japonska. Najväčšie z nich pochádzajú z doby Heian. Neskôr, v dobe Kamakura, sa ich rozmery zmenšili. V tých časoch sa na výrobu keramiky používali tunelové pece vo svahoch hôr, nazývané Anagama. Starí majstri spracovávali hlinu a tvarovali ju veľmi jednoducho pomocou rúk a nôh na otočných hrnčiarskych kruhoch. Používali na to ílovitú hlinu z hôr s nízkym obsahom železa a pece vykurovali drevom z hustých lesov okolia Tokoname. Využívali pri tom iba drevo z dubov, gáfrovníkov, mýrt a kamélií.

3-tokoname-

Väčšie zmeny nastali vo výrobe japonskej keramiky až v dobe Muromači (1392-1573), keď sa zvýšila výroba keramiky, zmenil systém starých pecí a okrem náboženských predmetov sa začala vyrábať i úžitková keramika pre bežné denné používanie. Už nestačilo kopať hrnčiarsku hlinu v horách, ale začali sa využívať i železité íly, získavané pri zakladaní ryžových polí. Zmrštiteľnosť tejto hliny bola menšia, dobre tvrdla a stačilo ju páliť pri nižších teplotách v povrchových peciach. Tak vznikala kamenina. Nádoby, vyrábané z hliny s vysokým obsahom oxidov železa, pri výpale stmavli, čo bolo hlavným znakom keramiky tejto éry.

Mizuno Kenmotsu, známy ako Pán Tokoname, našiel záľubu v čajovom obrade. Priatelil sa s významnými čajovými majstrami tej doby. Tsuda Sokyu a Sen-no Rikyu dostali od neho viacero umeleckých nádob zo starej Tokoname. Jedna z nich, nádoba na vodu nazývaná Fušiki, je veľmi cenená, pretože ju používal i sám Sen-no Rikyu, a dedí sa z generácie na generáciu.

3-tokoname-

Zachovali sa i mená skvelých majstrov z konca doby Edo. Hakuoh, Chohza, Tohzen... Neskôr, v dobe Ansei (1854-1860) Sugie Jumon začal vyrábať misky, ktoré verne kopírovali čínsku keramiku zo slávneho I-singu. Keramika i-singského typu sa stala pre Tokoname charakteristickou najmä po 2. svetovej vojne a má úspech dodnes. 

© Magazín BONSAJ A ČAJ

Viac obrázkov a zaujímavostí nájdete na stránkach kvalitného plnofarebného magazínu Bonsaj a čaj 

Prihlásenie